Praha Jeruzalém

“Bezbranne zahynuli, stále však žili vo mne…” Alfréd Wetzler.

Ak náš magazín odoberáte už istý čas, je vám názov Vrba Wetzler Memorialu iste trochu známy. Od covidovej pauzy je to po prvýkrát, čo sa ICEJ podarilo usporiadať obidva letné termíny pochodov Po stopách hrdinov. Tento rok s nami v obidvoch termínoch približne 120 km dlhého putovania putovalo dokopy 75 pochoďákov.

V prvom júlovom termíne 30 člennú skupinu hneď v prvej hodine pochodu zastihol vytrvalý dážď, ktorý padal väčšinu prvej etapy a preveril našu odolnosť a vytrvalosť. Podobne prekonávala dážď v prvý deň etapy aj druhá, početnejšia, 45 členná augustová skupina. Počasie bolo počas obidvoch termínov premenlivé. Putovali sme pod mrakmi aj v páľave slnka. Počas pochodu sme sa vracali k temnému obdobiu holokaustu, ale najmä k nádeji, s ktorou Vrba Wetzler utekali za slobodou.

Prípravný tím v čele s hlavným sprievodcom pochodov Radkom Hejretom sa posledné obdobie venoval novému výskumu trasy úteku, a tak sme tento rok putovali po aktualizovanej približnej ose príbehu Wetzlera a Vrbu. Úprava prebieha na základe archívnych materiálov a rekonštrukcie úteku z kníh, ktoré obidvaja napísali. To bol dôvod, prečo sme na niektorých úsekoch trochu blúdili, ale aj táto skutočnosť len symbolicky dodala pochodu na autenticite. Veď sami hrdinovia na úteku blúdili. Na jeseň sa prieskumnícký tím tvorený pomocnými sprievodcami pochodu vydá opäť na prieskum terénu, a tak bude budúci rok trasa opäť aktualizovaná o nové poznatky a detaily úteku.

Medzi pochoďákmi boli tento rok opäť zahraniční účastníci. Holanďanka Corrie, ktorá už 35 rokov pomáha preživším v Jeruzaleme. Vnuk bývalého SS-mana, Tobias, už 8 rokov pracujúci ako dobrovoľník v centrále ICEJ v Jeruzaleme. Pochodovala s nami Ashley zo Zimbabwe, ktorej otec je rodák zo Slovenska. Boli sme pritom, ako prvý krát vkročila na slovenskú pôdu a vďaka komunite Vrba Wetzler Memorial mohla hneď po ukončení pochodu ísť navštíviť svoju rodinu na východe Slovenska. Kráčali s nami aj dvaja mladí muži z Británie. Daniel, vnuk prvej Vrbovej manželky Gerty a jeho kamarát Liam, ktorého predkovia zahynuli v tábore smrti v Osvienčime. A bol s nami aj manželský pár diplomatov štátu Honduras v Izraeli, ktorí príbeh Wetzlera a Vrbu, budú niesť ďalej až do krajín Južnej Ameriky.

Za zmienku stojí účasť popredného slovenského sociológa Michala Vašečku na júlovom pochode, ktorý v odpočinkový deň v obci Milówka prezentoval svoj dlhoročný výskum v oblasti výskytu a príčin antisemitizmu v Európe. Pochod reflektoval ako svoju osobnú katarziu a jeho účasť bola pre všetkých obohatením.

V auguste sa s nami o svoje poznatky o holokauste v kinematografii podelila pochoďačka Katarína Mišíková, filmová teoretička pôsobiaca na Katedre filmových štúdií Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení.

Na nultom úseku na trase, medzi objektami bývalých táborov Auschwitz a Auschwitz-Birkenau v poľskom Osvienčime bola tento rok otvorená nová galéria s expozíciou

„Fontána sĺz“. Je to sochársky monument umelca Ricka Wienecka, Kanaďana dlhodobo žijúceho v Izraeli. Slovami samotného umelca ide o znázornenie dialógu utrpenia medzi holokaustom a ukrižovaním Krista. Skulptúra znázorňuje pomyselný dialóg medzi šiestimi poslednými výrokmi Krista na kríži a utrpením jednotlivcov počas holokaustu. Fontána sĺz sa nachádza hneď neďaleko príjazdovej železničnej brány do tábora Auschwitz-Birkenau.

Útek by sa Wetzlerovi a Vrbovi nikdy nepodaril bez statočných ľudí, ktorých na ceste stretli, bez ktorých pomoci by do cieľa nedošli. Preto sme sa rozhodli, že takýmto ľuďom budeme ako memorial udieľať plaketu VWM. Mnohí Židia počas holokaustu klopali o pomoc, ale sa im jej nedostalo.

Na záver pochodu sme sa tradične stretli v priestoroch Neologickej synagógy v Žiline, kde sme za prítomnosti židovskej komunity udelili plaketu Vrba-Wetzler Memorialu in-memoriam Agáte Čaneckej, manželke Ondreja Čaneckého. Títo manželia zohrali kľúčovú úlohu pri úteku Vrbu a Wetzlera. Poskytli im útočisko a potrebnú pomoc – ošetrenie a stravu, aby nadobudli nových síl a dostali sa do svojho cieľa do Žiliny. Tam spísali jeden z najdôležitejších historických dokumentov minulého storočia. Tzv. Osvienčimskú správu.

„Nádej je úžasná sila. Ktovie, koľko jedla a spánku vie nahradiť kvapôčka nádeje??A.Wetzler

Cenu prišli prebrať manželia Jozef a Anna Rudinskí. Pán Rudinskí je synovcom Agáty Čaneckej. Jej manžel Ondrej bol ocenený titulom Yad Vashem – Spravodlivý medzi národami, in-memoriam. Bolo o ňom známe, že bol odvážny a ľudský. Ale bola to aj práve jeho žena Agáta, ktorá utekajúcich ošetrovala, starala sa o nich a varila im. V rámci posledného dňa pochodu v obci Skalité vždy navštevujeme hrob manželov Čaneckých a potom sa odoberáme na posledný úsek trasy absolvovaný vlakom, Skalité-Čadca-Žilina.

Vrba Wetzler ostáva významným mementom, kde nejde o výkon v podobe 120 prejdených kilometrov, ale o vyjadrenie spolupatričnosti a reflexie toho, čo sa počas holokaustu odohralo, čo do našej spoločnosti stále preniká a čomu občiansky chceme všetkými prostriedkami odporovať. Antisemitizmus. Kráčame popri sebe, bez ohľadu na konfesiu, národnú príslušnosť alebo politickú ideológiu.

Ak sa chcete pridať ku stále širšej komunite memorialu na budúci desiaty ročník, sledujte náš web, sociálne siete alebo tento spravodaj a budete v obraze.

Reflexiu pochodov napísala v mene prípravného tímu VWM Karin Miháľová.

26.08.2023 05:09 Daniel Žingor95Zdroj:

Klíčová slova

Přidání komentáře

Váš email nebude zveřejněn.
Abychom zabránili spamu, musí být Váš první komentář schválen. Mějte prosím strpení.

O profilový obrázek se stará Gravatar.