USA nevstúpili do vojny s Iránom na „objednávku Izraela“, ale z vlastných bezpečnostných dôvodov. Reagovali na jadrový program, rakety aj agresiu Teheránu a brutalitu režimu, ktorý si vyžiadal viac ako 40 000 obetí. Nešlo o voľbu, ale o reakciu na realitu.

Debata o vojne s Iránom sa dnes redukuje na skratku: USA konali na „objednávku Izraela“. Nie je to pravda. Slúži to ako pohodlné alibi pri kritike vojny v Iráne. Pozrieť sa totiž na skutočné dôvody konfliktu chce historické poznanie, politickú nekorektnosť a odvahu – a tej bráni stádovitosť, všadeprítomná protiizraelská propaganda a napokon aj antisemitizmus, ktorý rád podsúva predstavu o „mýtickom vplyve“ židovského štátu. Realita je však priamočiarejšia.

Irán dnes predstavuje kombinovanú hrozbu, ktorú už nemožno ignorovať. Masívny raketový arzenál s dosahom ďaleko za hranice regiónu, s možnosťou ostreľovať prakticky celú Európu, schopnosť produkovať (pred vojnou) až sto balistických rakiet mesačne a k tomu jadrový program. Režim sa doslova chváli tým, že vlastní viac než 400 kilogramov vysoko obohateného uránu. To nie je na civilné účely. To je strategická kapacita, ktorá sa blížila k bodu, keď by už nebolo cesty späť. Je to výbušný koktail, z ktorého musí mať obavy každý rozumne zmýšľajúci človek!

Práve túto realitu rozoberá Avi Mayer v článku „Amerika nešla do vojny pre Izrael“. Izrael dlhodobo a veľmi otvorene vníma Irán ako existenčnú hrozbu. Od roku 1979, keď Irán začal otvorene hovoriť o zničení Izraela. Už premiér Jicchak Rabin v roku 1995 varoval, že ide o „veľkú hrozbu“. Benjamin Netanjahu podľa The New York Times upozorňoval, že odklad umožní Iránu vybudovať „ochranný štít z rakiet“, za ktorým dokončí jadrovú bombu. To všetko je pravda, ale to podľa Mayera „nevysvetľuje, prečo sa USA rozhodli ísť do vojny“.

Kým Mayer upozorňuje, že pripisovať vojnu Izraelu je analyticky neudržateľné, Michael Doran v článku „Mýty o vojne s Iránom“ posúva úvahu ďalej a vysvetľuje samotnú nevyhnutnosť zásahu. Odmieta označenie konfliktu za „vojnu voľby“ a poukazuje na konkrétnu, rýchlo rastúcu hrozbu – kombináciu napredujúceho jadrového programu a rozširujúceho sa raketového arzenálu. Zdôrazňuje, že Irán sa blížil k bodu, keď by jeho kľúčové kapacity už nebolo možné účinne zasiahnuť. Išlo skôr o rozhodnutie konať včas než o otázku, či konať vôbec.

Nie izraelská objednávka, ale americké rozhodnutie

Táto pozícia však nevznikla prvýkrát u Trumpa. Už demokratický prezident a kritik Trumpa Barack Obama priznal: „Sú chvíle, keď je použitie sily nevyhnutné.“ Joe Biden otvorene a verejne dodal: „Nedovolíme Iránu získať jadrovú zbraň.“ George W. Bush opakovane zdôrazňoval, že „všetky možnosti sú na stole“. Trump túto líniu nevymyslel z večera do rána – prebral ju a je vlastne prvý, kto ju naplno realizuje. Presne preto Mayer konštatuje, že „žiadny prezident by nevstúpil do vojny, ktorá môže definovať jeho mandát, len aby uspokojil záujmy inej krajiny“.

Mayer navyše poukazuje na to, že „Izrael ani zďaleka nebol jediný“. Podľa The Washington Post saudský korunný princ Mohammed bin Salman opakovane tlačil na USA, aby zasiahli, a varoval, že bez zásahu „Irán vyjde silnejší a nebezpečnejší“. Podobné postoje zastávali aj ďalšie štáty regiónu – najmä Spojené arabské emiráty a Bahrajn, ale aj Jordánsko či Egypt. Michael Doran k tomu pridáva strategický rozmer: pred zásahom Irán rýchlo napredoval v jadrovom aj raketovom programe a časť infraštruktúry sa presúvala do hĺbok, ktoré by čoskoro znemožnili účinný zásah.

Irán podnikol stovky útokov na americké ciele – viac než 170 útokov na základne v Iraku, Sýrii a Jordánsku. Iránsky režim však nemieril len na vojenské ciele, ale aj na civilnú infraštruktúru viacerých – minimálne piatich – moslimských štátov Perzského zálivu a širšieho regiónu. Len na Emiráty smerovalo z Iránu viac projektilov ako na Izrael. Už v roku 2007 vtedajší riaditeľ amerických spravodajských služieb John Negroponte varoval, že Irán „ohrozuje záujmy USA“. V roku 2025 americké hodnotenie hrozieb zaradilo Irán po boku Číny a Ruska.

Toto nie je impulzívna vojna. Je však dobré pripomenúť posledný impulz pre začiatok vojny. Tým boli miliónové masové demonštrácie obyvateľov Iránu. Začali 28. decembra 2025 kvôli nespokojnosti s katastrofálnou ekonomickou situáciou. Za jeden dolár sa platilo 1 450 000 iránskych rialov. To už pripomína telefónne číslo, nie seriózny výmenný kurz. Demonštrácie vyvrcholili 8. a 9. januára 2026, keď režim nasadil proti vlastnému obyvateľstvu ťažké zbrane. Podľa rôznych odhadov zahynulo viac ako 40 000 ľudí. Ďalšie desaťtisíce boli zatknuté. Stovky z nich podľa rôznych správ už skončili na popravisku.

Iránska hrozba a moment, keď už nebolo možné čakať

Kritici vojny v Iráne často opakujú výčitku, že USA mali operáciu vopred „predjednať“ s európskymi partnermi. Bývalý český veľvyslanec pri NATO Jakub Landovský to pre Český rozhlas označil za neopodstatnené. Išlo o vojenskú operáciu, pri ktorej je kľúčová diskrétnosť. Ako zdôraznil, Európa je v tomto „deravá ako rešeto“. Ak by sa vopred zdieľali konkrétne informácie o útoku, s vysokou pravdepodobnosťou by rýchlo skončili v Rusku. Občas zaznie aj výčitka, že vojna nemala mandát OSN. Ten je čistou ilúziou – v Bezpečnostnej rade OSN sedí Rusko a Čína.

Americký minister zahraničných vecí Marco Rubio upozornil, že Izrael bol pripravený konať aj samostatne, ak by USA nezasiahli. Ten mal pritom ešte menej na výber. Teherán je hlavou chobotnice, voči chápadlam ktorej sa Izrael na siedmych frontoch bráni od 7. októbra 2023 – od Gazy cez Libanon až po Jemen. 

Aj samotný prezident Donald Trump pritom tento týždeň jednoznačne odmietol tvrdenia, že by USA konali pod tlakom Izraela. Na svojej platforme Truth Social podľa Reuters napísal: „Izrael ma nikdy nepresvedčil, aby som išiel do vojny s Iránom. Urobili to dôsledky 7. októbra spolu s mojím celoživotným presvedčením, že Irán nikdy nesmie získať jadrovú zbraň.“

V takomto kontexte by nekonanie USA nebolo prejavom zdržanlivosti, ale rezignácie na vlastnú bezpečnosť spojenú s prítomnosťou v regióne. Rozhodnutie podľa Aviho Mayera nevzniklo ako „služba spojencovi“, ale ako výsledok amerického strategického uvažovania a vlastných bezpečnostných záujmov.

Michael Doran pripomína aj merateľný výsledok operácie – zastavenie iránskeho postupu k jadrovej zbrani a oslabenie jeho balistických kapacít. Na začiatku stála bezprostredná hrozba, na konci jej preukázateľné zníženie. Aj preto sa tvrdenie, že Amerika šla do vojny pre Izrael, rozpadá pod váhou faktov. Nie Izrael, nie „dobrodružstvo“, ale kombinácia reálnych hrozieb, ktoré už nebolo možné ignorovať.

Peter Švec

ICEJ Slovensko / ICEJ Inštitút

Ak máte záujem dostávať viac správ a analýz k tejto téme cez aplikáciu WhatsApp:

• https://sdu.sk/fXt5 – stačí kliknúť a stanete sa členom komunity „ICEJ News …o Izraeli inak“

• správy sú k dispozícii aj na novom kanáli WhatsApp s rovnakým názvom: https://lnk.sk/nntuw

Ďakujeme za Váš čas a chuť hľadať pravdu!