Kto chcel vidieť novú izraelskú vojenskú doktrínu v praxi, dostal odpoveď pri zásahu Izraela na základňu Abú al-Duhúr. Izrael tureckú expanziu v Sýrii sledoval už vyše roka. Ankara je posledná, kto má morálne právo poučovať Izrael o sýrskej suverenite. Signál z USA je nebezpečne mätúci.

V decembri 2025 náčelník Generálneho štábu Izraelských obranných síl (IDF) Eyal Zamir na začiatku sviatku Chanuka pomenoval zásadnú zmenu izraelskej vojenskej doktríny po 7. októbri. Chanuka je sviatkom svetla, ale aj víťazstva nad presilou. Zamir pri zapaľovaní prvej sviece na chanukovom svietniku pomenoval aj nový prístup k hrozbám obklopujúcim Izrael: „Nedovolíme nepriateľovi znovu vybudovať svoju silu.“ O niekoľko mesiacov to povedal ešte jasnejšie: „Už nestačí nepriateľa odstrašovať. Nastupuje preventívne konanie.“ A jeho podstatu zhrnul slovami: „Tí, ktorí sa hrozbe nepostavia na jej začiatku, sa časom stanú jej rukojemníkmi.“

Izrael tým dal najavo, že už nebude čakať, kým sa Hamas v Gaze, Hizballáh v Libanone alebo nepriateľská vojenská sila v Sýrii vyzbrojí a vybuduje infraštruktúru schopnú zaútočiť na izraelské územie. Zamir hovoril o „predsunutej obrane“ a bezpečnostných líniách v Gaze, Libanone a Sýrii. Hrozbu už nestačí odstrašovať ani sledovať. Treba jej zabrániť, aby vôbec dozrela.

Kto si nevedel predstaviť, čo to znamená v praxi, dostal 18. augusta názornú ukážku. Izraelské letectvo ôsmimi údermi hlboko vo vnútrozemí Sýrie zasiahlo pristávaciu dráhu a objekty vojenskej základne Abú al-Duhúr v provincii Idlib, približne 70 kilometrov od tureckých hraníc. Podľa arabských médií izraelské stíhacie stroje následne demonštrovali silu nízkymi preletmi ponad poškodenú dráhu. Nedoslo pritom k žiadnym zraneniam. Pre každého vnímavého pozorovateľa v tom bol zakomponovaný jasný odkaz: izraelské letecké sily sa sem dostanú a vedia zasiahnúť.

Varovanie nestačilo, prichádza úder!

Načasovanie akcie bolo rovnako výrečné. Iba niekoľko hodín pred útokom mala základňu údajne navštíviť turecká vojenská delegácia. A podľa niektorých zdrojov nie je vylúčené, že tureckí predstavitelia sa nachádzali na mieste aj v čase preletov Izraelských vzdušných síl (IAF). Samotná návšteva by zapadala do izraelských spravodajských informácií o tureckom záujme o základňu a do obáv, že Ankara tam chce vybudovať vojenské kapacity. Moderné radary a systémy protivzdušnej obrany by mohli obmedziť slobodu izraelského letectva nad Sýriou a predovšetkým jeho schopnosť zasahovať aj proti Iránu, Hizballáhu a proti transferom strategických zbraní k severným hraniciam Izraela.

Spravodajské služby židovského štátu pritom tureckú vojenskú expanziu v Sýrii podľa Israel Hayom sledujú už vyše roka – od dodávok obrnených transportérov až po budovanie leteckých a protivzdušných kapacít. Nešlo teda o náhlu reakciu, ale o zásah proti postupne rastúcej hrozbe, za ktorou stojí krajina s druhou najväčšou armádou v rámci Severoatlantickej aliancie – hneď po USA –, rozvinutým moderným obranným priemyslom a aktívnou regionálnou politikou.

Izrael preto nekonal z rozmaru. Ešte pred útokom upozorňoval Damask, že tureckú vojenskú prítomnosť meniacu bezpečnostný status quo nebude tolerovať. Niekoľko dní pred zásahom mal podľa saudskoarabského magazínu Al Majalla dokonca šéf Mossadu Roman Gofman osobne telefonovať so sýrskym ministrom zahraničných vecí. Odkaz bol teda odovzdaný priamo a na najvyššej politickej úrovni.

Premiér Benjamin Netanjahu jeho obsah zhrnul do jediného slova: „Nerobte to!“ (video od 1:02). Keď varovanie nezabralo, pokračoval Netanjahu, Izrael zabezpečil, aby mu druhá strana porozumela „o niečo lepšie“. Presne to boli údery a predvedenie mohutnej sily IAF nad zasiahnutou pristávacou dráhou blízko hraníc s Tureckom: dôraznejšia forma diplomacie vo chvíli, keď slová prestali stačiť.

Minister obrany Israel Kac spresnil, že armáda židovského štátu (IDF) zásah opakovane odporúčala na základe „jasných spravodajských informácií“ o tureckých zámeroch. Pred jeho schválením dostal sýrsky režim priame varovanie na najvyššej úrovni. Informácie boli podľa Kaca odovzdané aj príslušným americkým predstaviteľom. Keď Damask nereagoval, Netanjahu a Kac útok schválili. „Erdogana prichytili pri čine a musel ustúpiť,“ vyhlásil minister.

Ďalší mätúci signál z USA

Americký veľvyslanec v Turecku a vyslanec pre Sýriu Tom Barrack v mätúcom vyhlásení označil naopak zásah za „zbytočnú eskaláciu“. Tvrdil, že Washington nebol vopred informovaný, a dokonca naznačoval izraelskú predvolebnú motiváciu. Kac mu odpovedal, že jeho vyjadrenia sú ‚plné nepresností‘. Barrack navyše v tom istom čase nepochopiteľne spochybnil izraelskú suverenitu nad Golanskými výšinami, čím sa dostal do rozporu aj s rozhodnutím prezidenta Donalda Trumpa, ktorý ju v roku 2019 oficiálne uznal.

Po týchto zmätených vyjadreniach veľvyslanca USA v Turecku bude zaujímavé sledovať, ako sa k téme postavia Trump a jeho administratíva. Po chaotickej vojne proti režimu v Teheráne a s prihliadnutím na úzke osobné vzťahy medzi Trumpom a Erdoganom treba byť pripravený na všetko. Pravdepodobnejšie však je, že Izrael v tom zostane prakticky sám.

Minister zahraničných vecí Gideon Saar zaujal diplomatickejší tón: „My počujeme Erdoganov slovník. Nemožno ho ignorovať! Zároveň však nemáme záujem o eskaláciu s Tureckom. Vždy budeme uprednostňovať riešenie situácie prostredníctvom predchádzania konfliktu a diplomatických odkazov.“ Abú al-Duhúr však ukázal aj druhú polovicu tejto politiky: ak diplomatický odkaz nezaberie, príde vojenský.

Ankara okupuje 50-krát väčšiu časť Sýrie 

Ankara pritom nemá nijaké morálne právo poučovať Izrael o sýrskej suverenite. Turecko podľa nedávneho vyhlásenia IDF vojensky kontroluje približne päť percent územia Sýrie. Pre porovnanie, izraelské sily držia v južnej Sýrii iba niekoľko stoviek štvorcových kilometrov – približne desatinu z jedného percenta krajiny. Turecká prítomnosť je teda územne asi päťdesiatkrát väčšia. Okrem toho Ankara od roku 1974 okupuje približne 36 percent územia Cypru a vojensky pôsobí až na 2 000 štvorcových kilometroch územia Iraku.

Turecko pritom na svojom území nemuselo čeliť žiadnej sýrskej invázii porovnateľnej s tým, čomu čelí Izrael od 7. októbra. Nemusí, tak ako Izrael, chrániť dediny, ktoré by od pripravovaných nepriateľských útočných pozícií delilo iba niekoľko kilometrov. Napriek tomu Ankara roky prenikala hlboko do Sýrie a budovala si tam vlastnú mocenskú zónu.

Izrael po páde Asadovho režimu obsadil úzke nárazníkové pásmo pri Golanských výšinách, pretože sýrska armáda opustila svoje pozície a dovtedajšie bezpečnostné usporiadanie sa zrútilo. Rozpad dovtedajšieho bezpečnostného usporiadania zároveň vytvoril priestor aj pre krvavé etnické čistky namierené proti menšinám, najmä Drúzom, ale aj kresťanom, zo strany novej sýrskej moci podporovanej práve Ankarou. Tou Ankarou, ktorá obviňuje Izrael z ‚genocídy‘ v Gaze. Nejde o nový izraelský životný priestor, ale o bezpečnostný vankúš medzi izraelskými obcami a krajinou, v ktorej moc prevzali bývalí džihádisti. Jeruzalem sa tam nechystá budovať izraelské mestá. Chce zabrániť tomu, aby sa toto územie zmenilo na ďalšiu Gazu alebo južný Libanon.

Islamizované Turecko je nebezpečím

Erdogan nie je neutrálny štátnik, ktorého vojenskú prítomnosť môže Izrael pokojne prehliadať. Turecko sa pod jeho vedením výrazne islamizuje a, žiaľ, rýchlo sa odkláňa od sekulárneho kurzu, na ktorý krajinu nasmeroval Mustafa Kemal Atatürk. Erdoganovo Turecko je dnes novým domovom teroristov Hamasu a voči Izraelu používa čoraz agresívnejšiu, islamistickú a antisemitskú rétoriku. Erdogan sa štylizuje do úlohy vodcu moslimského sveta, vyhráža sa Izraelu a Jeruzalem predstavuje ako cieľ islamského zápasu. Turecká vojenská infraštruktúra v Sýrii preto nie je iba abstraktnou hrozbou. Mohla by sa stať platformou na obmedzovanie izraelskej obrany a neskôr aj na priame ohrozovanie Izraela.

Práve na to doplatil židovský štát pred 7. októbrom. Roky sledoval, ako Hamas za hranicou buduje stovky kilometrov tunelov, raketový arzenál a armádu. Západ ho pritom tlačil k ešte väčšej zdržanlivosti, ústupkom a viere, že odstrašenie funguje. No nefungovalo! Cena za túto ilúziu sa ráta v zavraždených, unesených a zničených komunitách. A dnes ju vidíme aj v podobe spustošenej Gazy a vojny, v ktorej sa civilné obete i rozsiahla devastácia pásma stali súčasťou stratégie Hamasu a ďalších teroristických organizácií, založenej na temnom kulte smrti.

Abú al-Duhúr preto nebol nerozvážnym útokom. Bol ukážkou konania štátu, ktorý sa poučil. Izrael nečakal na fotografiu hotovej tureckej základne, dokončené radary a rozmiestnené raketové systémy. Zasiahol vo chvíli, keď sa politický zámer začínal meniť na vojenskú kapacitu.

Lekcia 7. októbra bola brutálne jednoduchá: keď čakáte, kým sa hrozba stane nespochybniteľnou, môže už byť neskoro. Treba dúfať, že Izrael už bez ohľadu na výsledok nasledujúcich volieb nebude ponižujúco prosiť svet o pochopenie až po ďalšom masakri. Ak chce prežiť, musí konať skôr, než k nemu dôjde. A ak bude Turecko pokračovať v budovaní vojenských kapacít ohrozujúcich Izrael, musí počítať s tým, že Abú al-Duhúr nebol posledným varovaním.

Peter Švec

ICEJ Slovensko / ICEJ Inštitút

Ak máte záujem dostávať viac správ a analýz k tejto téme cez aplikáciu WhatsApp:

• https://sdu.sk/fXt5 – stačí kliknúť a stanete sa členom komunity „ICEJ News …o Izraeli inak“

• správy sú k dispozícii aj na novom kanáli WhatsApp s rovnakým názvom: https://lnk.sk/nntuw

Ďakujeme za Váš čas a chuť hľadať pravdu!